Už několik měsíců jsi kazatelem ve sborech Českého sdružení. Vrací se ti občas vzpomínky na službu na unii?

Etapa administrátorskej práce je uzavretá. Naplno ma pohltila služba kazateľa. Ak spomínam, tak na všetko pekné, čo som na únii zažil. Teraz som ľuďom oveľa bližšie. Tvárou v tvár. Prináša mi to najväčšie naplnenie. Potreboval som zmenu a nový reštart.

Bude ti něco ze služby vedoucího církve chybět?

Najbližší spolupracovníci v kancelárii, tím administrátorov na združeniach, s ktorými sme si vybudovali korektné a rešpektujúce vzťahy, sobotné návštevy zborov a odpoludňajšie diskusie na aktuálne témy, stretnutia s mládežou. Vďaka tejto funkcii som spoznal množstvo skvelých, obetavých  a odovzdaných členov cirkvi a s mnohými ma viaže hlboké priateľstvo. Ešte raz im všetkým ďakujem za podporu. Pán Boh ma cez nich motivoval a dodával silu.

Otočme list na kazatelskou službu. Z čeho jsi měl před nástupem na sbory největší obavy?

Netušil som, do akej miery sa zmenilo prostredie cirkvi a očakávania či nároky na kazateľa od čias môjho prvého pôsobenia na zboroch pred tridsiatimi rokmi. Začínal som na Slovensku, ktoré ma vlastnú adventistickú identitu, atmosféru zborov, spiritualitu, vrátane vnímania kazateľskej práce. Dokážem sa prispôsobiť novému prostrediu? Objavím v sebe dlhé roky nepoužívané kazateľské návyky? Nepoznamenala ma administratíva natoľko, že uprednostním organizáciu, systém a pravidlá pred skutočnými potrebami človeka? Prežívam hĺbku Božieho povolania rovnako intenzívne ako keď som začínal, alebo sa vekom a náročnou službou vytratilo? Dokážem sa na členov pozerať Kristovými očami? Možno je na komplexnejšie hodnotenie priskoro, ale väčšina obáv sa nenaplnila. To však musia posúdiť moje zbory.

Během posledního on-linu jsme si s kolegy učiteli ATI všimli na dveřích tvé kanceláře nápisu SPOLU. Vysvětlil jsi nám, že jde o tvé instalační motto. Co se za ním skrývá?

Áno, spomenul som, že nejde o príklon k existujúcemu politickému zoskupeniu, ale o akronym, ktorým som sa predstavil svojim zborom na ustanovujúcej bohoslužbe. Sú to začiatočné písmená slov, ktoré vyjadrujú to, čo zborom ponúkam. S ako skúsenosti, P ako poznanie, O ako organizačné schopnosti, L ako lásku a U ako účasť na ich živote. K ponúkaným darom a schopnostiam, k tým silnejším stránkam som pripojil aj tie, ktoré odhaľujú moju človečinu, obmedzenia a nedostatky – S ako slabosti, P ako pochybnosti, O ako ostne, L ako limity a U ako únavu. Kazateľnica, za ktorou zaznel  môj príhovor, má vpredu zakomponovanú jemnú kontúru kríža. Svoje silné aj slabé stránky vyjadrené slovom SPOLU som symbolicky zavesil na kríž ako znamenie, že do kazateľskej služby chcem ísť spolu s členmi a zároveň ich pozývam k spolupráci. Nenútim, pozývam. Spoločne sa dotýkať Kristovho kríža, ako symbolu Božej moci, milosti a jeho vyslobodenia. SPOLU s Kristom. SPOLU s našimi silnými i slabšími stránkami. SPOLU pri kríži. SPOLU pri Ježišových nohách, bez pretvárky, bez pokrytectva, takí, akí sme – to je moja vízia kazateľskej služby.

Teď už lépe rozumím nápisu na dveřích tvé kanceláře, i tomu, proč ho máš každý den na očích. V čem se odlišuje dnešní kazatel Miki Pavlík od toho, který pracoval na sborech před třiceti lety? 

Je skúsenejší, obohatený o nadhľad, otvorenejší k rozdielnostiam, tolerantnejší k zápasom a pochybnostiam, ktorými niektorí prechádzajú, možno poučenejší z chýb vlastných aj iných. Som starší a generačne bližší vekovému priemeru zboru, čo mi umožňuje viac sa priblížiť a porozumieť otázkam, ktoré si kladú vo viere aj v medziľudských vzťahoch. Pracujem viac s jednotlivcami ako so zborom. Začínam pripravenejší. Istejší v tom, čo sa odo mňa očakáva. Tým, že máme dospelé deti, ostáva mi viac času na osobný duchovný rast aj na pastoračnú činnosť. Možno dokážem byť otvorenejší pri vyjadrovaní vlastných názorov, prípadne nesúhlasu s postojmi členov, ktorí spoločenstvu viditeľne škodia, na čo som v minulosti nemal vždy odvahu. Jednoducho sa nebojím byť priamejší a osobnejší.

Jako jednu z priorit jsi zmínil i pastorační práci. Na jakou stranu se přikláníš v diskuzi, zda má být kazatel více pastorem nebo evangelistou?

Pastoračnú aj evanjelizačnú činnosť vnímam ako jeden celok, ktorý prepájajú dve slová – osobný záujem. Pastoráciu konám aj preto, aby som povzbudil členov k misii a výsledkom misijnej práce sú ľudia, ktorí už onedlho po krste budú potrebovať pastoráciu. Skrátka, pastorácia vedie k misii a misia k pastorácii. Pre obe činnosti je dôležitý osobný záujem. Zbory oceňujú, ak im je kazateľ nablízku. Nesmie vytvárať dojem, že je ťažko dosiahnuteľný, že zaneprázdnenosť povinnosťami mu bráni venovať čas jednotlivcovi. Ak je kazateľ nazývaný (možno trochu vzletne) Boží služobník, potom ak je Kristus v evanjeliu predstavený ako „Boh s nami“, malo by platiť aj „pastor s nami“.

Znamená to, že tak, jako se stal Kristus člověkem, má se i kazatel stát člověkem, který nejen zvěstuje, ale i svou osobností symbolizuje Boží přítomnost v církvi a ve světě?

Určite. Jeden z praktických dôsledkov je aj bývanie kazateľa v blízkosti aspoň jedného zo zverených zborov. Ak nežijeme v prostredí, ktoré obklopuje našich členov, ako im porozumieme? Aj preto som rád, že bývame na skok od  zboru, kde mám zároveň kanceláriu. Tu ma môže každý nájsť, som nablízku. Ako môžem kázať o Kristovi, ktorý prebýval s nami, keby som svoju „faru“ symbolicky obohnal ostnatým drôtom alebo vysokým múrom? Priblíženie ľuďom, osobný záujem je opakom odmeranosti, schovávania sa pred nimi, snahy nenechať sa príliš vtiahnuť do ich príbehov a problémov. Možno patrím k starej škole, ale verím, že byť s ľuďmi a medzi ľuďmi je jedným z najdôležitejších poslaní kazateľa.

Nevystavuje se tím kazatel riziku rychlejšího vyhoření nebo únavy ze služby?

Keď dávame druhým samých seba stávame sa zraniteľnejšími. Čo iné však znamená Kristovo radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi? Bez tohto rizika je nemožné druhému človeku pomôcť. Nikto nemôže niesť bremeno blížneho bez toho, aby sa jeho chôdza nestala ťažšou, nezadýchal sa a neunavil. Oveľa intenzívnejšie než na únii si uvedomujem, ako ľudia okolo mňa potrebujú niekoho, kto im načúva, povie slovo povzbudenia a nádeje, uistí ich o odpustení, usmeje sa. Nechcem polemizovať o dôležitosti teológie, prorockých výkladov a vieroučných právd. No slová jednej sestry hovoria za všetko: „Miki, tvoja prítomnosť je lepšia ako desať tvojich kázaní.“   

Máš pokušení v živote sborů něco změnit?   

Snažím sa viac pozorovať, počúvať, než hlasno hodnotiť a meniť. Nemám túžbu reformovať a pretvárať zbory na svoj obraz. Žijeme v sebaklame, ak si si myslíme, že niekoho a niečo sami zmeníme. Podávam pomocnú ruku spoločenstvu pri napĺňaní jeho poslania. Sme povolaní v reťazi ľudských pokusov a omylov spoločne hľadať hodnotu viery a nový zmysel života. Pán Boh tak môže v skrytosti konať veľké veci, aj keď ich ešte nevidíme.

Co ti přináší radost z dosavadní služby ve sborech?

Keď pozorujem okolo seba túžbu žiť podľa evanjelia. Objavil som živé modlitebné spoločenstvá, záujemcov o biblické štúdium, ľudí s hlbokými duchovnými otázkami. Mám radosť, že mi nedovolia dlho premýšľať nad tým, do akých aktivít sa zapojiť. Prichádzajú s nápadmi, ako službu v zbore aj v najbližšej komunite vylepšiť. Nie je to väčšina, ale ako som povedal, učím sa pracovať s jednotlivcami. Verím, že naše nadšenie pritiahne a motivuje ďalších. Teší ma, keď vidím, ako sa moja skúsenosť hľadania Pána Boha a prežívania života s Kristom podobá tej ich. Cieľom mojej práce nie je cítiť sa dobre, byť uznaný, vážený, či obľúbený, ale spojiť svoj príbeh s príbehmi jednotlivcov v spoločenstve. Podeliť sa o to jedinečné, najvnútornejšie aspoň s niekým a dúfať, že bude mať odvahu vyjadriť to isté.  Zbor je silný a zdravý vďaka tomuto duchovnému prepojeniu medzi členmi v tej najosobnejšej, najvnútornejšej rovine. Misijné aktivity, služba okoliu, spoločné akcie a programy sú len ovocím tejto pevnej siete hlbších vzájomných vzťahov v spoločenstve. Ide o viac než osobné sympatie či emocionálnu blízkosť. To všetko dáva mojej službe zmysel.

Mikuláš Pavlík